Generálna sekretárka SPF Ivana Lange v otvorenom rozhovore ako ju nepoznáte.......

Október je Mesiacom povedomia o rakovine prsníka a ako športová federácia by sme chceli diskutovať o zdravom životnom štýle a o význame športu ako prostriedku prevencie, podpory a nástroja duševného zdravia pre osoby postihnuté touto chorobou. Na túto tému sme sa porozprávali s generálnou sekretárkou Slovenskej plaveckej federácie Ivanou Lange, ktorá bola priamo zasiahnutá touto chorobou a ktorej sa po diagnostikovaní tak závažného ochorenia otočil svet na ruby.

Keďže október je Mesiacom povedomia o rakovine prsníka, ďakujeme, že ste sa podelili o svoj príbeh a svoje postrehy a poznatky. Ivana, môžete nám povedať, prečo ste sa rozhodli poskytnúť tento, dovolím si tvrdi skoro až intímny rozhovor?

,, Samozrejme. Naším poslaním ako športovej federácie je šíriť myšlienku, že šport nie je len o súťažení, ale aj o celkovom zdraví a pohode. Chcela by som zdôrazniť kľúčovú úlohu, ktorú šport zohráva v prevencii, jeho podpornú úlohu pri liečbe a jeho nezastupiteľnú úlohu v procese zotavovania pri akomkoľvek ochorení. Október, mesiac boja proti rakovine prsníka je pre mňa dôležitou témou a verím, že zdieľaním svojej cesty môžem inšpirovať ostatných, aby si osvojili aktívny životný štýl a našli v športe silu v ťažkých časoch. Je to spôsob ako ukázať, že napriek nepriazni osudu môžeme naďalej žiť naplno. Ak moja otvorenosť bude dôvodom čo i len pre jednu ženu zarezervovať si termín preventívnej prehliadky, alebo sa zamyslieť nad tým, akým spôsobom nakladáme so svojim životom, bude to pre mňa satisfakciou."

Diagnostikovali vám karcinóm prsníka. Mohli by ste nám povedať o svojej ceste a o tom, ako sa vyrovnávate s touto chorobou?

,,Nemôžem povedať, že to bol šok, ale bola to nečakaná správa. Nič nenasvedčovalo chorobe, fyzicky som bola v perfektnej kondícii, dokonca som so synom v tom čase trénovala na polmaratón a 15-20 km tréningové dávky neboli ničím výnimočným. Nepociťovala som ani nadmernú únavu, ani žiadnu bolesť. V nadväznosti na tento fakt, je nutné vyzdvihnúť dôležitosť preventívnych prehliadok, ktoré mne pravdepodobne zachránili roky kvalitného života. I v tejto súvislosti som a zostanem presvedčená o tom, že opatrenia počas kovidového obdobia neboli nastavené správne. Absolútny zákaz športových aktivít a pohybu bez hľadania individuálnych riešení mali a budú mať dlhodobé negatívne následky na zdravie našej populácie, či už mentálne, alebo fyzické. Osobne vnímam nesprávne nastavenie kovidových opatrení, tunelové videnie a absolútnu koncentráciu len na riešenie kovidovej epidémie za dôvod, prečo nebolo moje ochorenie diagnostikované včas, čo v mojom prípade znamená bez mikrometastáz v lymfatických uzlinách. Čas je totiž pri stanovovaní diagnózy a postupu liečby kľúčovou veličinou.Moja diagnóza mi bola jasná, keď sa pri sonografickom vyšetrení stretli naše pohľady s mojim vyšetrujúcim lekárom. Pochádzam ešte z generácie, kedy sa v čakárňach neskrolovali FB príspevky, ale čítali sa z dlhej chvíle osvetové letáky na stole. Presne som vedela ako karzinom na obrazovke sona vyzerá a presne tento pohľad sa mi naskytol. Pamätám si presne moment, kedy som sa pýtala sama, či som vôbec schopná realizovať rozmer tejto diagnózy, pretože ma ani na chvíľku neprepadol smútok, samoľútosť, alebo slzy…neskôr som si uvedomila, že je to moja športová minulosť a výchova, ktorá nastavila moju myseľ na pragmatické riešenia problémov a okamžité stanovenia nových cieľov, ak telo nedosahuje očakávané výsledky. V tom momente, kde by mali byť na rade slzy, ja už som vedela, že rakovina ma nebude definovať. Naďalej som sa sústredila na veci, ktoré sú pre mňa skutočne dôležité, ako je moja rodina, priatelia, moje a ich zdravie, šport a práca. Bolo dôležité nájsť rovnováhu medzi liečbou a plánmi do budúcnosti. Je dôležité nenechať diagnózu úplne ovládať svoj život a naďalej si stanovovať ciele a priebežne realizovať krátkodobé plány."

Ako reagovalo okolie na Vašu diagnózu?

,,Mám pocit, že mojim vlastným prístupom som svojmu okoliu navonok uľahčila úlohu, ktorú sa každý, či už príbuzní, priatelia, okolie snažia na seba prebrať a to pomôcť vysporiadať sa s danou diagnózou. I keď, samozrejme, nevidím, čo sa deje v ich vnútri... Otvorená komunikácia je kľúčom. Nesmierne všetkým uľahčuje život, ak sa každý problém komunikuje otvorene, o to dôležitejšie vo vzťahu k deťom, rodine, priateľom. Každý kto ma pozná, vedel, že mi najviac pomôže tým, ak ma nechá ísť vlastnou cestou, či už pri stanovovaní terapie, alebo následnom spôsobe rekonvalescencie. V tomto smere boli všetci okolo mňa jednotní, dokonca moja mamka ma síce so slzami v očiach, ale nechala ísť sa prebehnúť už pár dni po operácii počas terapie ožarovaním. Som nesmierne šťastná, že sa mi práve v tomto období naskytla možnosť ujímať sa o pozíciu generálneho sekretára SPF a že som sa rozhodla túto šancu využiť. Veľká vďaka bude navždy patriť pánovi Ivanovi Šulekovi za jeho dôveru v moje schopnosti a hlavne jeho prístup, pochopenie a podporu. Tri mesiace skúšobnej lehoty, boli pre mňa testom, či som schopná túto funkciu vykonávať naplno. Krst ohňom boli pre mňa MS v Abu Dhabi, kde som bola vzhľadom na situáciu, nekontrolovane sa šíriaceho kovidu i v našich radoch, nútená stiahnuť zo štartu všetkých našich plavcov. Ako bývalá plavkyňa som chápala ich rozhorčenie, ale i vzhľadom na moje vnútorné nastavenie tykajúce sa zdravia ako absolútnej priority, som o svojom rozhodnutí ani na chvíľu nepochybovala. Napriek tomuto hektickému začiatku je SPF, moja práca, ľudia, ktorých mám možnosť stretávať, či už na domácich bazénoch, alebo v zahraničí, moji kolegovia na sekretariáte, ktorí sa stali mojimi priateľmi – toto všetko je jedným z najdôležitejších oporných bodov mojej pokračujúcej terapie a som za to nesmierne vďačná. Milujem byť pri tom, keď sa našim športovcom a trénerom darí a vnútorne ma uspokojuje, keď som schopná sa o to svojou prácou niečo máličko pričiniť."

Spomínali ste šport. Aký význam má fyzická aktivita vo vašom boji s rakovinou prsníka?

,, V prvom rade je treba povedať, že svoj postoj nevnímam ako boj. Plne si uvedomujem, že táto choroba je recidívna a som na to vnútorne nastavená. Ide teda o akceptovanie tohoto faktu a uvedomenie si hodnoty pojmu čas a vedomého naloženia s nim. V tomto duchu vnímam fyzickú aktivitu ako nezbytnú súčasť plnohodnotného života. Dodáva mi energiu, fyzicky i psychicky. Už nejde o to, aby som sa dostala až na hranicu svojich možností, ale o udržiavanie zdravého životného štýlu. Každému, kto prechádza podobnou cestou, by som vrelo odporučila, aby si našiel aktivitu, ktorá mu prináša radosť a pomáha mu zostať aktívny. Šport a fyzická aktivita boli vždy neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Som presvedčená o tom, že môj aktívny životný štýl zohral kľúčovú úlohu pri mojej rekonvalescencii.Po fyzickej stránke mi šport pomohol rýchlejšie sa zotaviť z operácie a následnej terapie. Poznanie toho, ako moje telo reaguje na rôzne úrovne záťaže mi umožnilo stanoviť si hranice a zabezpečiť, aby som sa nepreťažovala. Dalo mi to pocit kontroly nad mojím zotavovaním, čo bolo posilňujúce. Na tomto mieste je treba vysloviť vďaku mojej rodine, ktorá i keď s nevôľou akceptovala moju cestu rekonvalescencie. Z mentálneho hľadiska mi šport poskytol stály bod v mojom živote a umožnil mi stanoviť a dosiahnuť malé míľniky, podobne ako pri dosahovaní športových cieľov. Poskytol mi štruktúru a pocit naplnenia, čo bolo kľúčové pre moju duševnú pohodu. V tejto súvislosti by som rada využila svoju vlastnú skúsenosť a vyzvala všetkých tých, ktorý majú v našej krajine v rukách rozvoj a podporu športu, ale nie len politikov, ale i športové federácie, kluby, školy, rodičov, aby sme sa pričinili o to, aby bol šport opäť atraktívny pre naše deti a aby sme vytvorili podmienky pre šport pre všetky generácie. Šport prináša do života štruktúru a disciplínu, jeho prostredníctvom dosiahneme zdravú, cieľavedomú, výkonnú spoločnosť, pripravenú prekonávať prekážky. Šport by mal čo najskôr opäť prebrať vedúcu úlohu v zásobovaní deti a mládeže vzormi, s ktorými sa dokáže a bude sa chcieť stotožniť a ktoré budú alternatívou za egocentrických jedincov, šíriacich materializmus, predávajúcich nám falošné predstavy a pokrivene ideály prostredníctvom sociálnych médií a ktoré pôsobia na naše deti, mládež, ale i spoločnosť mnohokrát doslova deštruktívne. Ak je to aspoň trochu možné, musíme sa snažiť zastaviť premenu športovísk na obchodné centrá a bazénov na wellness s tobogánmi. Potrebujeme vychovať mládež, ktorá dokáže čeliť problémom, nie materialisticky orientovaných plačkov."

Bolo plávanie tým športom, ktorý Vám pomáhal?

,, Nie. Plávanie bolo dôvodom na prvé a posledné slzy, ktoré pretiekli v súvislosti s touto chorobou. Pri operácii mi boli okrem karcinómu odstránené i všetky lymfatické uzliny pod pazuchou, pri ktorej boli narušené viaceré nervy. Vo vode som si po prvý raz uvedomila, že nemôžem vystrieť pažu a tým pádom nemôžem plávať technikou, ktorá mi bola vlastná po celý život. Pre niekoho je to banalita, pre mňa to bolo znamenie, že nič nie je ako predtým, vo všetkých významoch slova. Preto chodím behať, či prší, sneží, na práve poludnie v lete, ci neskoro večer. Vždy keď mám čo i len malý moment. Vnútorné nastavenie bývalého vrcholového športovca sa mi snaží nahovoriť, že len keď na druhy deň cítim “svalovku,” mal tréning význam. Toto je niečo s čím ešte stále bojujem…"

Ako táto diagnóza ovplyvnila Váš život?

,,Hoci naďalej žijem svoj život bez vonkajších, pre okolie viditeľných zmien - pracujem, športujem a starám sa o svoju rodinu, môj vnútorný svet prešiel zásadnou premenou. Akoby diagnóza pôsobila ako katalyzátor zmeny mojich priorít a hodnôt. Stala som sa mimoriadne vnímavou voči tomu, čo je pre mňa skutočne dôležité, a vážim si každý okamih a každú novú skúsenosť, či vedomosť. Zistila som, že necítim hnev a iné negatívne aspekty v takej podobe ako v minulosti, ľudí, ktorí sú zanesení špinou skôr ľutujem a snažím sa ich eliminovať zo svojho života. Ak to nie je možné venujem im len nevyhnutnú pozornosť. Namiesto toho chcem využiť čas, ktorý mám, na to, aby som sa správala a žila tak, aby ti na ktorých mi záleží mali možnosť zbierať v rámci možnosti len pozitívne zážitky, ktoré sa neskôr prirodzene premenia na spomienky. Tento pohľad mi priniesol pocit pokoja a vďačnosti."

O aké rady alebo postrehy by ste sa chceli podeliť, ako sa vyrovnať s takouto zásadnou diagnózou?

,,Jedným z najdôležitejších prvkov pri vyrovnávaní sa s diagnózou, ako je tá moja, je zostať aktívny, a to fyzicky aj psychicky. Ako som už spomínala, aktivita, v mojom prípade najmä šport, bola pre mňa záchranným lanom. Je to zdroj sily, odolnosti a zachovania si “normálnosti”. Mám tiež obrovské šťastie, že pracujem v prostredí, ktoré ma napĺňa. To, že mám prácu, ktorá je zároveň stredobodom môjho záujmu, zohráva na mojej ceste kľúčovú úlohu."

Podčiarkuje to dôležitosť zachovania si zmyslu pre cieľ a duševnú rovnováhu v ťažkých časoch?

,,Rozhodne. Ide o to, aby ste našli radosť v každodennom živote, ocenili malé víťazstvá a pokračovali v realizácii svojich vášní bez ohľadu na okolnosti. Táto perspektíva bola na mojej ceste kľúčová a dúfam, že môže inšpirovať. Obavy sú stratou času. V živote Vás stretnú dobré i zlé veci. Nie je treba sa stresovať niečím, čo nemôžete ovplyvniť a sústrediť sa na tie, ktoré ovplyvniť môžete. Viete, cieľom môjho rozhovoru je nielen osveta, ale chcem aj poukázať na to, že medzi nami je veľa ľudí, ktorých stretávame každý deň a ktorí sa rozhodli bojovať so svojimi problémami vlastným spôsobom a potichu. Priala by som si, aby tento článok bol výzvou k vytváraniu medziľudských vzťahov na baze slušnosti, akceptácie, pokory a ústretovosti. Je dôležité si uvedomiť, že mnohí ľudia, ktorí čelia akejkoľvek diagnóze, môžu prežívať ťažké chvíle, hoci nie vždy ide o viditeľný boj. Niekedy môže jednoduchý prejav láskavosti znamenať obrovský rozdiel."