Päťdesiatka? To číslo ku mne nepatrí, vraví naša jubilantka Martina Moravcová!

Päťdesiatka? Toto číslo ku mne nepatrí, vraví Martina Moravcová

Najúspešnejšia slovenská plavkyňa v histórii oslavuje okrúhle životné jubileum

Najúspešnejšia slovenská plavkyňa v histórii Martina Moravcová Valko (1976) oslavuje dnes okrúhle životné jubileum. To číslo ku mne nepatrí, reaguje s úsmevom dvojnásobná strieborná medailistka z OH 2000.  

Počas svojej aktívnej kariéry ste päťdesiatky zaraďovali bežne do súťažného repertoára. Obľubovali ste túto trať?

„Ani veľmi nie, na mňa bola dosť krátka. Nijako špeciálne som sa na ňu nezameriavala. Bola skôr doplnok k mojim hlavným disciplínam. Pristupovala som k nej spôsobom, že na nej sa až tak nenarobím.“ 

Neoberala vás teda o veľa energie?

„Nie.“

Dnes ste dohmatli do cieľa svojej životnej päťdesiatky. Ako ste na tom s energiou teraz?

„Keď sa veľmi nehýbem a nešportujem, celkom jej mám. Akonáhle však zaradím do svojho dňa nejakú fyzickú aktivitu, skončím ako víkendový warrior, bojovník, čo sa jej pravidelne nevenuje – vždy ma zloží. Skrátka, pravidelnosť v športe, nielen vo vrcholovom, ale aj v bežnom rekreačnom, je alfa a omega, kľúč k úspechu. Veľké prestávky a výpadky nie sú dobré a s tým aj ja teraz bojujem. Jednoducho, nemám čas, a keď mám čas, tak sa na chvíľu zničím. Potom som z toho unavená, takže si zas poviem, kašlem ja na to, zastanem a neskôr – zasa nemám čas. A v takomto hýbaní sa-nehýbaní sa snažím nejakým spôsobom prežívať a aspoň na minimálnej úrovni športovať.“

Čo znamená na minimálnej úrovni?

„Momentálne si chodím tak dvakrát do týždňa zacvičiť. Rada by som dvakrát do týždňa aj plávala, časovo mi to však veľmi nevychádza. Skôr okolo bazénu lietam. Niekoľkokrát do týždňa ako trénerka.“

Ako si najlepšie dobijete baterky, keď energie niet?

„V mojom prípade vždy spánkom. To bol vždy, a stále je môj najlepší recept na únavu.“

Čo s vami robí čerstvá päťka na začiatku vášho veku?

„Toto číslo ku mne nepatrí, absolútne nie. Hrozné číslo.“

Počas aktívnej kariéry ste sa preslávili ako šprintérka, aj na športovom dôchodku je váš život šprint?

„Za mojich plaveckých čias možno síce bola stovka považovaná za šprint, ale plávala som aj dvojstovku, čo už je stredná trať. Bola som teda niečo medzi šprintom a strednou traťou, nie klasická šprintérka, to nemôžem povedať. Aj keď ako mladá juniorka som vyrástla viac zo šprintérskeho než vytrvaleckého základu, tréningom som sa dopracovala k stredným tratiam. A to ma asi charakterizuje tiež v živote. Nie som prehnane výbušný typ a mám aj vytrvalosť, ale že by som sa chcela trápiť dlhými vecami a činnosťami, ako to v tomto mojom seniorskom veku býva u mnohých populárne, že sa rozhodnú absolvovať triatlony, dajú si za cieľ odbehnúť polmaratón, nebodaj maratón, tak to teda nie. Nad tým krútim hlavou a prevraciam oči. Prečo by som si to robila? Prečo by som si mala v tejto fáze života dávať taký cieľ?“

Pri jubileách či okrúhlych výročiach majú mnohí ľudia sklon bilancovať, minimálne spomínať. Ako hodnotíte svoju kariéru s odstupom bezmála dvoch desaťročí?

„Ja nebilancujem, pretože nemám pocit, že toto číslo patrí mne. Tvárim sa, že ho vôbec nevidím, že nie som súčasť tejto vekovej kategórie. Navyše som stále taká zaneprázdnená, že nemám čas na nejaké bilancovanie a spomínanie. Asi to tak aj má byť. Ak má človek príliš veľa času a začne premýšľať, čo bolo, a nežije v prítomnosti, to nie je dobré.“

Predsa len, zostaňme ešte chvíľu vo vašej minulosti. Na čo ste z vašej kariéry najviac hrdá?

„Určite na primát v počte slovenských olympijských medailí v plávaní. Ak nerátame Zoltána Halmaja, ktorý plával ešte za čias Rakúsko-Uhorska a ktorého si aj Maďari píšu do svojej bilancie, moje medaily sú vlastne jediné slovenské v plávaní spod piatich kruhov. Cením si aj to, že som dokázala vydržať plávať naozaj dlho na špičkovej úrovni a získala taký veľký počet medailí. Dnes sa veľmi tešíme už z finálových umiestení, aj z tohto pohľadu je výnimočná moja plavecká dlhovekosť a úspešnosť na vysokej úrovni. Že som si ju dokázala udržať a naakumulovať toľko víťazstiev.“

Ozaj, kde máte svoje dve olympijské medaily?

„V Piešťanoch.“

Sú pre vás úplne rovnocenné, alebo je niektorá z nich vášmu srdcu bližšia?

„Nuž, prvá je prvá, takže áno, tá zo stovky motýlik. Moment prvej medaily zanechá silnejšie emotívne zážitky. Druhá bola akoby bonus.“

Mrzí vás niečo v kariére, že vám nevyšlo?

„Možno práve to, že moja druhá medaila v Sydney mohla mať inú farbu. Chýbalo skutočne máličko a mohlo to byť zlato. Len osem stotiniek. Plávala som tak, ako som len bola schopná, bolo to tesné, naozaj len o dohmat. Možno, kedy sa plávalo ešte o dva zábery viac, bolo by to zlato. Bolo to však dvesto metrov kraul, nie dvesto päť, takže vyšlo z toho striebro.“

O vašej dcére Karolíne športová verejnosť na Slovensku už vie, že v pätnástich sa úspešne tlačí aj do slovenskej seniorskej špičky – určite vás musí napĺňať hrdosťou, že kráča vo vašich šľapajach...?

„Určite. A navyše je to niečo, čo bolo aj mne blízke. Aj mne moja mama pomáhala, počas celej mojej kariéry stála pri mne. Takže ja sa snažím Karolíne utvoriť rovnaké zázemie, ktoré je pre každého športovca veľmi-veľmi dôležité. A čím je mladší, tým viac potrebuje mať oporu.“

A čo syn Miško?

„On je mladší a navyše chalan, takže sa stále ešte len vyvíja a profiluje, preto má stále čas na rozhodnutie. Samozrejme, tiež športuje, venuje sa plávaniu aj tenisu. V tenise ho viac podporuje manžel, keďže má k tomto športu blízko. Tomu sa ja až tak nerozumiem, ja sa ho zasa snažím usmerňovať v plávaní. Skrátka, usilujeme sa ho viesť tak, aby ho bavilo jedno aj druhé. Aby potom rozhodnutie, ktoré neskôr urobí pri výbere športu, malo racio a opodstatnenie.“

Ako aktívna plavkyňa ste mali deň vyrátaný priam na minúty, vyzerá váš bežný deň takto aj dnes?

„Áno aj nie, sú rôzne dni. Keď chodím ráno trénovať Karolínu, začíname skoro a deň je dlhý. Keď deti zasadnú do školy, ja sedím za počítačom a pracujem. Popoludní je to šichta, zhruba o pol-trištvrte na štyri sadám do auta, vyzdvihujem Miša zo školy, porozvážam obe deti na tréningy, utekám na nákup, varím večeru a zároveň obed pre deti a manžela na ďalší deň, a bežím tiež na večerný tréning ako tréner. Je to jeden kolotoč. Dni sú rozplánované, keďže sa krútia okolo rozvrhu detí, nie môjho. A ešte máme hyperaktívne šteniatko borderky, ktorá tiež dá zabrať.“

Aká je vaša predstava ideálneho dňa?

„Ja som rada aj ako domased. Veľa som cestovala už počas mojej kariéry, veľa cestujem aj teraz, obzvlášť v lete sa doma veľmi neohrejem, keďže s Karolínou som stále na nejakých pretekoch či sústredeniach. Preto potom ideálny deň je pre mňa byť doma. Večer si v pohode pozrieť dobrý film, ráno sa zobudiť, mať čas na dobrú kávu, niečo si prečítať, bez tlaku času a náhlenia sa niekam. Jednoducho, pomotkať sa po dome, po záhrade.“

Žijete striedavo na Slovensku a v Dallase, ako sa tieto vaše dva svety dopĺňajú? Čo nájdete na Slovensku a v Amerike nie a naopak?

„Pochádzam z malého mesta. V Dallase nie je tento malomestský životík, vďaka ktorému dokážete všetko vybaviť pešo, za pár minút. V Amerike je to o väčšom plánovaní, cestovaní autom, tam mi môj piešťanský – v pozitívnom zmysle – malomeštiacky život, to spomalenie života chýba. Vďaka ktorému má človek viac času na kamarátov, s niekým si posedieť. Za oceánom je všetko uponáhľané. Ako z rýchlika.“

Stále ste aktívna v slovenskom plávaní ako manažérka bazénovej
reprezentácie. Aký bol jej predošlý rok?

„Bol veľmi pestrý. Na vrcholy aj výsledky. V slovenskom plávaní platí už dlhšie, že to nie je o reprezentácii ako celku, o tíme všeobecne, skôr o individuálnych výsledkoch. Napriek tomu trebárs v štafetách sa ukázalo, že sme schopní konkurovať plavecky silnejším krajinám v Európe aj vo svete. Celkom sa nám v nich darí. Dnešný svet je kozmopolitný, z tohto pohľadu aj naše štafety sú takpovediac obohatené Slovákmi vyrastajúcimi v zahraničí, ktorí dokážu vniesť do tímu iný náboj. Je to veľmi prospešné, že ako Slovensko dokážeme z tejto situácie vyťažiť. Ba niekedy mám pocit, že naši zahraniční Slováci sú oveľa viac hrdí Slováci ako naši domáci.“

Udržujete kontakt s plavkyňami z vašej éry?

„Na facebooku sa s niektorými navzájom sledujeme, ale že by sme sa špeciálne kontaktovali a diskutovali medzi sebou, to nie. Maximálne som s tými, ktorí po skončení aktívnej kariéry zostali v športe, napríklad v role trénerov.“

S kým najčastejšie?

„Vídavam sa trebárs s Američankou Amandou Beardovou, bývalou prsiarkou, ktorá je dnes trénerka v Arizone. Alebo s Melanie Marschallovou, britskou krauliarkou, ktorá kedysi trénovala Adama Peatyho od jeho počiatkov a neskôr odišla do Austrálie. S Cameliou Potecovou, dnes prezidentkou rumunskej federácie, s Otyliou Jedrzejczakovou, šéfkou poľskej plaveckej federácie, s Češkou Hanou Černou, v súčasnosti rozhodkyňou, ktorá chodí po medzinárodných súťažiach. Kontakty z každého rožku trošku, by som povedala.“

Vianočné sviatky ste tradične trávili na Slovensku. Vychutnali
ste si ich dosýta?

„Tieto sviatky vždy ubehnú akosi rýchlo, ale áno. Aj keď tesne pred Vianocami sme mali majstrovstvá Slovenska v Košiciach. V novom bazéne, pripomínam. Veľmi by som si želala, keby už aj konečne v Piešťanoch – po sto rokoch a desiatkach sľubovačiek – vyrástol nejaký pekný moderný bazén.“ (zdroj: Roman Riša, denník Šport)

MORAVCOVEJ ČÍSLA:

2

olympijské medaily

3

svetové rekordy

5

účastí na olympijských hrách

6

prvenstiev v ankete Športovkyňa roka

17

európskych rekordov

68

cenných kovov dokopy z OH, MS a ME

105

víťazných pretekov Svetového pohára

207

slovenských seniorských rekordov