Rozhovor s prezidentom SPF Ivanom Šulekom pri príležitosti prvého roka vo funkcii hlavy SPF

Zainteresovaným z prostredia tyrkysovo sfarbených bazénov jeho meno nie je neznáme. Ivan Šulek, dlhoročný plavecký tréner na klubovej i reprezentačnej úrovni a manažér slovenskej reprezentácie však zároveň v rokoch 2006 až 2019 pôsobil na košickom magistráte, kde mal na starosti referát školstva, športu a mládeže. V oblasti športu má teda bohaté skúsenosti. V apríli tohto roka uplynie rok, odkedy presedlal do pozície prezidenta Slovenskej plaveckej federácie (SPF). O bilancovaní posledných dvanástich mesiacov, avšak nielen o tom, sa s ním porozprával Igor Kováč pre ďalšie vydanie časopisu Športinform. 

Na úvod sa nevyhneme v súčasnosti najpálčivejšej otázke. Ochorenie COVID-19 zásadným spôsobom ovplyvnilo dianie vo svete športu. Ako vnímate vplyv súčasnej situácie na fungovanie vášho zväzu a vašich športovcov a trénerov?  

Plavecký život sa z bazénov počnúc deviatym marcom úplne vytratil. Prvý týždeň sme všetci dúfali, že to bude maximálne mesačná záležitosť, na ktorú svetoví vedci určite už majú vakcínu a než sa to rozšíri k nám, bude aj koniec a vírus bude porazený. Žiaľ, opak je pravdou, zatiaľ sme porazení my a ochorenie sa zmenilo na celosvetovú pandémiu s hrozivými následkami. Fungovanie našej federácie by som v súčasnosti prirovnal k pacientovi vo veľmi ťažkom stave, za ktorého dýchajú iba prístroje. Zrušili sme do odvolania všetky súťaže a tréningy v bazénoch, ktoré sú pochopiteľne pozatvárané. Tréneri a funkcionári v kluboch môžu plávať iba vo vlastných slzách, keď sa len bezmocne pozerajú na súčasnú situáciu a vidina zlepšenia je v nedohľadne. Súťaže v prvom polroku sú absolútnou utópiou. Budeme radi, ak sa naštartuje športový život po letných mesiacoch. Prináša to problémy pre plaveckú federáciu a hľadáme všetky spôsoby ako udržať našich športovcov, trénerov a funkcionárov pri športe, ktorý milujú. Samozrejme, že sa nemôžeme a ani nechceme vzdať, veď športové srdce bije v každom z nás, a preto aj pri zdanlivo prehratom súboji, stále vidíme nádej na víťazstvo. Potrebujeme dnes udržať aspoň základné životné bunky klubov, ktorými sú tréneri a športoví odborníci, lebo len títo môžu opäť vo vytúžený deň “d” naštartovať našich športovcov, ktorí sú zatiaľ a chvalabohu všetci zdraví. Naši tréneri sú zväčša živitelia rodín, ktorí zanedbávali pre šport roky svoje rodiny celé dni, víkendy a sviatky a zrazu im tento neviditeľný súper zasadil ranu, akú si nezaslúžili. Nie iba preto, že celé roky ich snaženia sú zrazu vynulované, ale hlavne stratili náhle svoju milovanú prácu a boja sa o budúcnosť seba a svojej rodiny.

Po nečakanom odstúpení Ireny Adámkovej v marci minulého roka ste od 17. apríla 2019 prezidentom SPF. Jeden rok by mal byť dostatočne dlhý čas na hodnotenie. Skúsení funkcionári sa určite zhodnú, že riadenie federácie, ktorá kombinuje dohromady tak rôznorodé plavecké odvetvia, ktoré majú svoje zvláštne špecifiká a potreby, nie je vôbec jednoduché. Ako sa na to, na základe vašich doterajších skúseností, pozeráte? 

Rok vo funkcii prezidenta mi pre množstvo rôznorodej práce ubehol tak rýchlo, že mám pocit, akoby som nastúpil iba včera. Aj keď základom všetkých štyroch športov je prirodzene plávanie, každý z nich je odlišný. Najľahšie sa orientujem v sekcii plávania a diaľkového plávania, kde som pôsobil vo viacerých funkciách takmer 50 rokov. Vodné pólo mi ako šport tiež nebolo neznáme. Veď mesto Košice, kde som od svojho začiatku pôsobil, sú kolískou tohto športu na Slovensku. Najviac času mi preto zabralo synchronizované plávanie, a to nielen z dôvodu, že tento šport som poznal iba z televízie, ale aj pre tzv. kauzu „Reichová“, ktorá skončila až na medzinárodnom športovom súde v Lausanne vo Švajčiarsku. Po svojom zvolení do prezidentskej funkcie som si osobne stanovil nasledovné priority: 

1. Upokojiť situáciu, ktorá vznikla v synchronizovanom plávaní. 

2. Nájsť dodatočné zdroje na dofinancovanie veľkých medzinárodných súťaží. 

3. Pripraviť Koncepciu SPF od roku 2020 do roku 2024. 

4. Nájsť prostriedky na výstavbu nových bazénov. 

5. Pripraviť zmeny v Stanovách SPF spolu so zmenou štruktúry. 

6. Budovať pozitívne a vzájomne výhodné vzťahy s orgánmi štátnych a športových inštitúcií, ako sú MŠVVaŠ SR, SOŠV, NŠC, Dukla, ale aj SADA či partnerstvá s národnými športovými zväzmi a vedením miest a obcí, ktoré sú vlastníkmi bazénov, či majú záujem bazény stavať. 

7. Mediálne zviditeľniť SPF. 

8. Založiť strediská pre centralizovanú prípravu športovcov pri VŠC Dukla, ŠKP a NŠC. 

9. Zaviesť plávanie a záchranu pred utopením do učebných osnov základných škôl. 

10. Spolupracovať s fakultami telesnej výchovy a športu a podieľať sa na príprave vysokoškolského systému športu. 

11. Pripraviť správnu metodiku výučby plávania. 

12. Pripraviť metodické materiály pre jednotlivé športové sekcie SPF. 

13. Venovať sa vzdelávaniu trénerov formou seminárov a konferencií. 

14. Zlepšiť výsledky vo všetkých športoch na medzinárodných podujatiach prostredníctvom koncepčnej a odbornej práce. 

15. Úspešne zorganizovať podujatie EYOF 2021 v plávaní v Banskej Bystrici.  

Viac ako polovicu z vyššie uvedených naplánovaných priorít sa mi darí napĺňať. No sú tu aj resty, ktoré si vyžadujú väčší časový priestor.  

Úspechy slovenských plavcov, akvabel či pólistov v poslednom období by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. V médiách zarezonovali dve medailové umiestnenia mladých plavkýň na pretekoch svetového pohára či kvalifikovanie sa vodných pólistiek na ME (uskutočnili sa v januári). Ako by ste zhodnotili vystúpenie slovenských reprezentantov v jednotlivých plaveckých odvetviach?  

Musím chlapsky priznať, že financie, ktoré do SPF od štátu prichádzajú, nie sú adekvátne odzrkadlené vo výsledkoch športovcov. To ma v súčasnosti trápi najviac. Je pravdou, že sme veľmi úspešne zvládli organizáciu prvých majstrovstiev sveta v synchronizovanom plávaní mladších juniorov, že sme sa tiež po 27 rokoch prebojovali na majstrovstvá Európy vo vodnom póle spoločne muži aj ženy, kde sme však ťahali za kratší koniec, ale úspešnejšie boli ženy, ktoré sa prebojovali zo základnej skupiny zo 4. miesta. Darilo sa aj našim juniorom, plavcom na MEJ a MSJ. Úspechom sú aj dve bronzové medaily, ktoré si vyplávali Nikoleta Trníková a Andrea Podmaníková na svetovom pohári. Ale určite nemôžeme byť spokojní iba s účasťou našich mužov a žien na podujatiach, ako sú majstrovstvá sveta či majstrovstvá Európy. Doterajšie medailové umiestnenia Martiny Moravcovej, Riša Nagya, Ľuboša Križka či Kataríny Listopadovej a ďalších sú dôkazom toho, že aj na Slovensku je možné vychovať športovca, ktorý bude patriť medzi európsku či svetovú špičku. Musíme však začať pracovať viac koncepčne a odborne s mládežou, aby sme mohli zbierať plody našej práce. Rezervy vidím v každom zo štyroch športov. Aj preto mám úprimnú snahu pokračovať v mojom úsilí a budem sa opäť uchádzať o kandidatúru na prezidenta SPF, ale už na celé štvorročné obdobie. 

Poslednú „veľkú“ medailu získal spomínaný Richard Nagy na dlhej polohovke ešte počas ME 2016 v Londýne. Tento rok nás mali čakať olympijské hry v Tokiu, ktoré však boli z dôvodu šíriaceho sa koronavírusu odložené na rok 2021. Slovenská “plavecká” medaila sa však na nich neočakáva. Úspechom pravdepodobne bude už samotná kvalifikácia a možnosť slovenské plávanie na hrách vôbec reprezentovať. Aký je váš pohľad na možnú účasť slovenských plavcov pod tokijskými piatimi kruhmi aj s ohľadom na súčasnú celosvetovú situáciu? Bude mať slovenský fanúšik v olympijských bazénoch koho podporovať? 

Rozhodnutie o preložení olympiády v Tokiu 2020 som prijal s úľavou a radosťou, nakoľko som mal obrovské obavy o zdravie našich športovcov. Nebolo možné im zabezpečiť, pre nás dôležitý, dvojfázový tréning vo vode a v porovnaní s inými športami nemôžme simulovať plávanie, vodné pólo či synchroplávanie niekde v lese či na záhrade rodinného domu. V našich športoch by si trúfol ísť priamo na kvalifikáciu alebo dokonca na olympiádu bez tréningov vo vode iba David Copperfield alebo Chuck Norris. Oddialenie olympiády dáva našim športovcom nádej na tréningy vo vode, a s tým aj na kvalifikovanie sa a ja im verím. Aj Martina Moravcová mala pred majstrovstvami Európy štyri mesiace bez vody pre operáciu štítnej žľazy, no následným tréningom vo vode získala nakoniec zlato z ME a z olympiády v Sydney priviezla dve strieborné medaily. Slovenský fanúšik bude mať určite koho podporovať na olympiáde v Tokiu. Z plavcov sú najbližšie k cieľu Andrea Podmaníková, Nikoleta Trníková a Richard Nagy s Tomášom Klobučníkom. V synchronizovanom plávaní sa chystajú na kvalifikáciu Naďa Daabousová s Dianou Miškechovou. Šancu bojovať o miestenku do Tokia majú aj ženy vodnopólistky. Pre mňa je ale dôležité dnes to, aby sme čím skôr skočili na celom Slovensku všetci do bazénov, lebo bez mládeže a práce v kluboch nemôžeme v budúcnosti očakávať progres v našich športoch. 

Je všeobecne známe, že plávanie je jeden z najzdravších spôsobov aktívneho pohybu. O jeho význame pre bezpečnosť na vodných plochách a pri záchrane života, tiež nemožno pochybovať. Na Slovensku upravuje podmienky realizácie plaveckých výcvikov zvláštna vyhláška ministerstva školstva z roku 2009. Okrem iného sa v nej uvádza, že základná škola môže vytvárať podmienky pre osvojenie si základov plávania, čiže táto činnosť nie je pre ne povinná. Smernica tiež uvádza, že náklady spojené s organizovaním výcviku hradia žiakovi rodičia. Škola z vlastných zdrojov môže žiakovi prispieť na úhradu cestovných nákladov. Je podľa vás takáto situácia okolo plaveckých výcvikov postačujúca? 

Určite nemôže byť postačujúce, aby plávanie, ako jeden z najzdravších motorických športov, bol iba nepovinným p r e d m e t o m n a základných školách. R o č n e s a n a Slovensku utopí 120 ľudí, čomu by bolo možné predísť práve povinným zavedením plávania a plaveckej sebazáchrany na prvom stupni základných škôl, ako je tomu v susednom Maďarsku, Poľsku, či Rakúsku. Plávanie je dnes rovnako dôležité pre mládež ako cudzí jazyk. Aby sme splnili naše predsavzatia aj na Slovensku, snažíme sa o aktívnu komunikáciu s ministerstvom školstva.    

Je notoricky známe, že podmienky pre plaveckú prípravu nie sú u nás vôbec ideálne. Kde aká rozvojová krajina disponuje plaveckými centrami, pri pohľade na ktoré si človek u nás len neveriacky pretiera oči. Minuloročný medzinárodný míting Slovakia Swimming Cup sa pre alarmujúcu situáciu s bazénmi u nás musel uskutočniť v maďarskom Györi. Francúzska vláda na tento rok schválila miliónové dotácie na organizáciu plaveckých výcvikov a výstavbu plaveckej infraštruktúry, keďže schopnosť plávať je považovaná za vec elementárnej gramotnosti. Čo sa dá u nás pre zlepšenie tejto situácie urobiť? 

Štátny tajomník ministerstva školstva pre šport je uzrozumený so stavom športovej plaveckej infraštruktúry, ako aj podceňovaním plaveckého výcviku. Verím, že sa nám podarí napraviť žalostný stav našich miest. Na Slovensku nemáme ani jeden krytý 50 či 25-metrový bazén, ktorý by spĺňal kritériá FINA na usporiadanie medzinárodných pretekov. Absolvoval som rokovania v mestách Bratislava, Košice, Žilina, Martin, Prešov, Piešťany, Zvolen či Prievidza a Šaľa, kde by mali v najbližších rokoch vyrásť nové bazény. 

V tomto roku by mal svoje brány otvoriť vynovený Dom športu. Jeho realizátor športový funkcionár a podnikateľ. L. Asványi plánuje v jeho okolí realizáciu ďalších športovísk. Všetky by mali byť súčasťou projektu tzv. Nových Pasienkov. Súčasťou plánov je aj rekonštrukcia krytej plavárne či výstavba otvoreného 50-metrového bazéna, kde vaša federácia mala pripravený projekt krytej päťdesiatky. V Ružinove na sklonku minulého roka miestny starosta zasa odhalil plány na rekonštrukciu zimného štadióna V. Dzurillu, vedľa ktorého má vzniknúť olympijský bazén, ktorý by na vykurovanie používal teplo z chladiaceho systému hokejovej haly. Oba projekty by boli pre Bratislavu nepochybne prínosné. Je však otázne, či by vyhovovali aj potrebám SPF. Olympijský bazén už napríklad dávno neznamená len to, že má 50 metrov. Aký je váš pohľad na tieto plány? Spolupracuje či konzultuje niekto z SPF pri príprave takýchto projektov? 

Áno. Veľmi sa teším, že prakticky niet týždňa, kedy by ma neoslovil niektorý z primátorov miest, resp. starosta a nepýtal sa na požiadavky, ktoré sú potrebné na usporiadanie plaveckých súťaží. Je to aj vplyvom medializácie tohto neutešeného stavu, že ľudia si začali všímať podmienky na plavecké športy a v prípade, že uvažujú o výstavbe, automaticky sa na nás obracajú. Prísľub na pomoc sme dostali aj od vedenia SOŠV, resp. štátneho tajomníka pre šport 

Nádej na riešenie nelichotivej situácie s plaveckou infraštruktúrou by mohol priniesť Fond na podporu rozvoja športu, o ktorého finančné zdroje sa má opierať aj ďalšia realizácia projektu Nových Pasienkov, vrátane rekonštrukcie krytej plavárne. Fond čaká prvý rok fungovania. Ako sa pozeráte na jeho zriadenie a je podľa vás reálne, že by sa z neho v dohľadnej dobe na niektorý z plaveckých projektov pridelili peniaze? 

Som presvedčený, že to bol správny krok ľudí, ktorí sa o Fond zaslúžili, nakoľko do súčasnosti absentovala organizácia, ktorá by sa touto problematikou zaoberala. Štúdia výstavby novej plavárne je hotová. Zámer prepojiť bazény Pasienky I. a Pasienky II. je hotový a schválený kompetentnými orgánmi. Chýbajú už iba peniaze a vôľa začať stavať. Osobne verím, že sa to podarí. Rovnako, ako dlho očakávaná plaváreň v Piešťanoch, kde sa už niekoľko rokov jeden z najúspešnejších klubov na Slovensku, odkiaľ pochádza fenomenálna Martina Moravcová, tlačí a trénuje v hotelovom bazéne a sľubov o výstavbe nového bazéna už bolo niekoľko. 

Svoju rolu v súvislosti s výstavbou a prevádzkou nielen plaveckej infraštruktúry majú aj samosprávy miest a obcí. Ako dlhoročný pracovník košického magistrátu s tým máte bohaté skúsenosti. Je však zrejmé, že na to, aby samospráva mohla takéto úlohy plniť, bude potrebná reforma verejnej správy. Prideľovanie úloh mestám a obciam bez toho, aby na to mali k dispozícii aj finančné prostriedky, nie je riešením. Nevyhnutná je totiž aj fiškálna decentralizácia, ktorá presunie podstatnú časť verejných financií na lokálnu úroveň. Primátor Trenčína a predseda Únie miest Slovenska Richard Rybníček je iniciátorom tejto reformy po vzore škandinávskych krajín. Asi budete súhlasiť, že bez nej samosprávy výstavbu a prevádzku športovísk či podporu športu všeobecne jednoducho nedokážu vykonávať v takej miere, ako sa od nich očakáva. 

Mestá a obce majú v kompetencii starať sa o mládežnícky šport a šport pre všetkých. Väčšina miest má však najväčší problém s financovaním stavieb športovísk. Existuje niekoľko modelov vyspelých európskych krajín, ktoré majú politiku v oblasti financovania športu nastavenú tak, aby bola infraštruktúra stavaná systémovo, podľa spracovaného plánu na základe pasportizácie. Je všeobecne známe, že na každých 50-tisíc obyvateľov by mal byť postavený jeden bazén. Pri súčasnom financovaní miest je iba fikciou myslieť si, že mesto má dostatok prostriedkov na výstavbu športovísk, ak má problém financovať školstvo, dopravu, zeleň či iné vitálne funkcie mesta. 

Od 1. januára vstúpila do platnosti novela Zákona o športe, ktorá prináša profesionálnym športovcom v kolektívnych športoch možnosť výberu, či chcú do zmluvného vzťahu s klubom vstúpiť ako zamestnanci alebo samostatne zárobkovo činné osoby. Počas svojho pôsobenia na košickom magistráte ste boli svedkom intenzívnej diskusie košických klubov v tejto záležitosti. Čo podľa vás táto novela prinesie? 

Každá legislatívna zmena v športe má z môjho pohľadu iné dôsledky, ako je to v bežnom živote. Tak, ako nemožno jednoznačne nastaviť športový výsledok a očakávať automaticky úspech, tak nemožno ani očakávať, že zmenou pravidiel v športe počas zápasu nenastane chaos, čo sa aj stalo. Zákon o športe bol robený s dobrým úmyslom, ale je niekoľko vecí, ktoré po jeho zavedení zvýšili výdaje klubov na takú mieru, ktorá ich začala postupne dobiehať. Len v Košiciach skončili svoju úspešnú šnúru basketbalistky aj basketbalisti, ktorí nedokázali pri dodržiavaní zákona ekonomicky udržať klub na profesionálnej úrovni. Problémy mali aj niektoré futbalové kluby a v nerovnakých podmienkach sa ocitli aj hokejisti HC Košice, ktorí ako jediní dodržiavali zákon v podobe zamestnávania a odvodov. Neboli to iba odvody na dane a zdravotné či sociálne poistenie za zamestnaných športovcov. Boli to aj ďalšie, vynútené funkcie, a tým personálne a ekonomické navýšenie, ktoré súviselo s naplnením litery zákona. Z môjho pohľadu je správne, že tak ako každý zamestnanec, aj športovec by mal mať právo na zamestnanecké výhody, ktoré mu plynú zo zákonníka práce. Odvody do zdravotnej či sociálnej poisťovne vykonávané zamestnávateľom (klubom), vrátane zabezpečenia príjmu pri práceneschopnosti, by nemali byť benefitom, ale základným ľudským právom. Šport profesionála je treba prirovnať k zamestnancovi s vysoko rizikovou prácou, kde je možné prísť z minúty na minútu nielen o zdravie, ale aj o zdroj obživy, či získať doživotný zdravotný hendikep, kedy sa z úspešného človeka môže stať zrazu hoc bezdomovec. Takýchto prípadov bolo niekoľko. Ak vieme nastaviť v inom režime platy poslancov, sudcov či iných verejných činiteľov alebo odvody študentov a matiek na materskej dovolenke, dokázali by sme nastaviť aj platový a odvodový systém športovcov kolektívnych športov s profesionálnou zmluvou tak, aby nám neutekali do zahraničia do podradných klubov s vidinou lepších zárobkov. Štatisticky sa jedná len o športovcov kolektívnych športov s maximálnym počtom do 5-tisíc, čo nemôže zaťažiť ekonomiku štátu. Práve naopak, môže sa ekonomicky táto strata vrátiť v príjmoch z väčšej návštevnosti v dôsledku zlepšenia výkonnosti viacerých hráčov, a tým aj medzinárodných výsledkov v športe. 

Ako člen košického magistrátu ste boli aj pri vzniku, ale tiež zániku projektu letného EYOF 2021, ktorého organizáciu po Košiciach prevzala Banská Bystrica. Pre vás osobne to bolo nepochybne pomerne turbulentné obdobie. Ako sa s odstupom času pozeráte na rozhodnutie košických mestských poslancov toto podujatie na východe Slovenska neusporiadať? 

Projekt EYOF 2021 v Košiciach som vnímal ako vyvrcholenie mojej profesijnej činnosti v športe. Bol som účastný pri zrode myšlienky usporiadať toto skvelé mládežnícke podujatie na Slovensku v Košiciach, ktoré by si výrazne vylepšili športovú infraštruktúru a zároveň ukázali, že na východe republiky milujú šport, čo dokazujú rekordné návštevy fanúšikov na športových podujatiach, ale aj v počte športujúcich ľudí, kde mesto Košice patrí percentuálne medzi najlepšie v Európe. Získanie prestížneho titulu „Najlepšie Európske mesto športu 2016“ je toho dôkazom. Nerád sa vraciam myšlienkami do tohto obdobia, lebo ma aj dnes zabolí, že som nemohol dotiahnuť tento projekt do zdarného konca. Čerství poslanci mesta si zrejme ešte nedokázali uvedomiť a hlavne zhodnotiť prínos, ktorý by podujatie EYOF vygenerovalo pre šport, mesto a jeho obyvateľov. Bola to, z môjho pohľadu, kardinálna chyba, ale na druhej strane, mne osobne, osud priniesol aj novú zmenu v podobe prezidenta SPF, a tým som získal opäť impulz pre pokračovanie mojej činnosti v prospech športu, ktorý ma formoval už od 6-tich rokov.       

Na záver sme si nechali už tradičné nazretie do súkromia a vzťahu k aktívnemu pohybu. Už pri pohľade na vás je zrejmé, že sa udržiavate vo veľmi dobrej forme. Predpokladáme, že plávanie v portfóliu vašich športových aktivít dominuje. Alebo sa mýlime? Ako často a čomu všetkému sa venujete, aby ste si udržali dobrú kondíciu a zdravie? 

Osobne som športu prepadol od svojich šiestich rokov, k čomu ma viedli rodičia. V lete nebolo dňa, kedy by som nebol pri jazere, mori alebo bazéne. Na jar a v zime som povinne absolvoval s rodičmi túry po horách alebo v prírode, a nakoľko ma prechádzanie sa s nimi nebavilo, väčšinou som namiesto chôdze behal po lese ako pes. Bicykel bol môj prvý dopravný prostriedok, s ktorým som neraz predbehol aj rodičov jazdiacich v aute. Mojím obľúbeným športom je lyžovanie, s ktorým som vlastne ako prvým športom začínal, no nakoniec som sneh vymenil za mokrejšiu verziu a v tej som sa cítil ako ryba vo vode. Tým, že som niekoľko rokov plával šesťkrát v týždni a dvakrát denne aj 10 kilometrov, častokrát vo vode, ktorá mala teplotu, v akej dnes plávajú vyznávači zimného plávania nazývaní ľadové tulene, tak som po ukončení pretekárskej činnosti dlho nemohol nájsť vzťah k bazénom a plávaniu. Ešte tak v lete jazero či more. Dnes, s odstupom času, si už aj zaplávam dvakrát v týždni, maximálne však kilometer. No musím priznať, že ma to až tak nebaví. Radšej chodím trikrát v týždni do posilňovne, pravidelne behávam, resp. bicyklujem. Absolvoval som niekoľko triatlonov, dvakrát som absolvoval celý maratón, niekoľko polmaratónov, ale mám rád každý šport. K športu som viedol aj svoje deti, ktorým rovnako ostala pamäťová stopa z mladosti a dnes sú pozitívne postihnutí športom, ako ja. S manželkou, ktorá je tiež bývalá športovkyňa, si počas víkendu pravidelne zájdeme na bicykel, spinning alebo na bedminton. Šport je moja celoživotná filozofia a teším sa, že sa stal aj mojou prácou, koníčkom a poslaním. 

Rozhovor pripravil: Igor Kováč