Spomienky na OH v Sydney 2000 ? Zimomriavky stále, najlepšia olympiáda!

Áno, presne tak. Takto hodnotia vo svojich spomienkach účasť na LOH v austrálskom Sydney v roku 2000 naši plavci, naše akvabely a naši vodní pólisti. Pred pár dňami sme si na milom podujatí v Šamoríne zaspomínali s našou plaveckou ikonou Martinou Moravcovou na dva krásne dátumy a to 17.09.2000 a 19.09.2000, počas ktorých získala pre Slovensko dve krásne strieborné medaily. Bolo to na podujatí ,, Raňajky s Martinou Moravcovou " a na tomto peknom stretnutí sme predstavili aj návrh projektu NTOC v Šamoríne. To ste si mohli prečítať v osobitnom článku na našom webe : https://swimmsvk.sk/spominanie-s-martinou-moravcovou-na-oh-v-sydney-2000-a-na-zisk-striebornych-medaili. OH v Sydney pred 20-timi rokmi trvali od 15.septembra do 01.októbra a priniesli nám veľa pekných momentov a tak sa v tejto chvíli ponorme spoločne do krásnych spomienok ostatných zástupcov v plaveckých športoch, ktorí nás na tomto veľkolepom športovom sviatku zastupovali. Plavec Miro Machovič, akvabely Lucia a Lívia Allárové, Ivana Walterová, teraz už Ivana Lange a za vodných pólistov nám o turnaji a o svojich pocitoch prezradí viac Karol Bačo mladší. Vodní pólisti si dokonca účasť na OH v Sydney pripomenuli v Košiciach na spomienkovej slávnostnej večeri. Na OH v Sydney pretekala za Slovensko aj Jana Korbašová, s tou sa nám, žiaľ, nepodarilo spojiť.

Ivana Lange : ,,Musím priznať, že moje spomienky na túto olympiádu už dosť vybledli, ale zostalo mi pár hlbokých emocionálnych zážitkov na celý život. Prvým sú moje kvalifikačné preteky na Sydney. Môj otec-tréner mal A-limit na 50 m kraul 25,93 ako PIN kód na telefón a tieto štyri čísla bol náš cieľ. Celú prípravu sme nasmerovali tak, aby som tento čas zaplávala v Prahe v mojom najobľúbenejšom bazéne. Vtedy neboli také štartové bloky ako dnes a na štarte som sa šmykla. Bola som si taká istá, že mám na ten čas, že sme požiadali o individuálny pokus o rekord. Pamätám si ako dnes na pocit, keď som stála na bloku, vedela som, že sa to podarí. Limit som zaplávala na stotinu presne. Účasťou na olympiáde som si splnila sen. Priamo zo Sydney mi zostal v mysli Martinin úspech. Spolu sme v podstate vyrastali, na nejednom sústredení a súťaži sa delili o izbu. Zo športovej stránky bola Martina pre mňa sťa mimozemšťan, ktorý napriek enormnej únave vždy šiel ďalej, za svojím cieľom. Keď som ju po finále stovky motýlik videla na pódiu prvý raz v živote plakať, vedela som, že to nie sú len slzy šťastia z medaily, ale za všetko, čo plávaniu za celý život obetovala. Veľmi ma vtedy dojalo vidieť ju na chvíľku ako dievčatko. A na druhý deň ráno o šiestej po prebdenej noci to bola zasa Martina pripravená do boja o ďalšiu medailu na dvesto kraul.“

Miroslav Machovič : ,, Už len to, dostať sa na olympiádu, si myslim, je snom každého športovca. Pre mňa to bola v poradí druhá olympiáda po OH v Atlante v mojej kariére, takže som vedel, čo od nej môžem očakávať. Musim povedať, že OH v Sydney predčili všetky moje očakávania a zostali mi na ne len tie najlepšie spomienky.Vidieť najlepších športovcov sveta a bývať s nimi v jednej dedine, je motivácia pre každého športovca. Bola to veľmi dobre zorganizovaná olympiáda v krásnom meste a s veľmi príjemnými ľuďmi všade okolo. Keďže v Austrálii je plávanie športom čislo 1, tak to tam bolo aj cítiť na plaveckom bazéne s pódiom pre 15 000 divákov. Atmosféra počas celých pretekov bola úžasná a štadión bol beznádejne vypredaný aj počas rozplávb, aj počas finále. V danom roku to bola jedna z mojich najlepších sezón v plaveckej kariére. Aj keď vysledky na olympiáde nedopadli podľa mojich predstáv z viacerých dôvodov. Kvalifikoval som sa na ňu len niečo vyše mesiaca pred jej začiatkom a to na ME v Helsinkách. Tam som skončil na 200m znak na 8.mieste vo finále a zaplávaný čas je doteraz platným rekordom na Slovensku. Jedným z faktorov prečo to nedopadlo podľa mojich predstáv bolo, že sa mi nepodarilo udržať výkonnosť na rovnako vysokej úrovni od ME až do olympiády. Hlavným dôvodom bol vyvrtnutý členok a to sa mi stalo tri dni pred štartom na OH priamo v olympijskej dedine. Aj napriek týmto problemom som sa snažil nevzdať sa a podať čo najlepší výkon. K tomu mi isto dopomohla aj Martina svojimi fantastickými medailami a výsledkami na tejto olympiáde. Som vďačný za to, že som sa mohol zúčastniť na týchto hrách a reprezentovať Slovensko. Bol to jeden z najkrajších zážitkov v živote a nikdy na to nezabudnem."

Akvabely, dvojičky Allárové: ,, Svoj sen o olympiáde sme začali snívať už v roku 1988, to sme mali 14 rokov. Na OH v Soule, ktoré sme sledovali v televízii, sme videli prvýkrát synchronizované plavanie, kde v súťaží párov vyhrali Američanky dvojičky sestry Josepshon's. Od tohto momentu sme začali na sebe pracovať. O 12 rokov neskôr sme náš veľký sen premenili na skutočnosť a v roku 2000 sme sa zúčastnili Olympijských hier v Sydney, mali sme 26 rokov. Teraz, keď si predstavíme, že sme boli sestry bez budúcnosti a nakoniec ako prvé Slovenky v histórii tohto športu sme sa kvalifikovali na OH v Sydney, sme na tento moment hrdé, ale aj nesmierne vďačne za cestu, ktorú sme podstúpili, ktorá nie vždy bola jednoduchá a ľahká. Cestou nahor sme stretli neskutočne veľa dobrých a správnych ľudí, ktorí nás podporili a nám pomohli. V tomto období Slovenské synchronizované plávanie bolo len v "plienkach". Nepoznali sme presné tréningové metódy, žiadnu techniku, prakticky sme tápali a čo sme videli buď v televízii, alebo na súťaži, sme sa snažili okukať a následne skúšať na tréningoch. Nakoniec nám naši rodičia umožnili vycestovať do najlepších oddielov na svete do Kanady a Ameriky, kde tento šport vznikol a naučili sme sa všetko o "synchre". Od prípravy na suchu počnúc gymnastikou, baletom, kondičnou prípravou, až naučením sa presnej techniky, zručností vo vode a tvorbe choreografií. Tieto všetky príležitosti a možnosti nám dopomohli ku kvalifikácii na OH v Sydney. Keďže sme na olympiádu išli prvýkrát, netušili sme aké to bude. Olympiáda v Sydney bola veľkolepá, predčila všetky naše očakávania. Prvý týždeň pobytu až po ukončenie sútaže sme sa sústredili iba na samotné preteky. Bolo to úžasné, ale zároveň aj mierne náročné súťažiť pred 11 000 divákmi. Našťastie, austrálski fanúšikovia boli úžasní a hlasným potleskom podporili všetky pretekárky. Naša mama trénerka nás vždy vedela povzbudiť a pozitívne naladiť, aby všetka tréma opadla a podali sme najlepší výkon. Náš otec sedel medzi divákmi a po skončení súťažnej zostavy, keď sme plávali von z bazénu, aj napriek tomu, že sme vôbec netušili kde sedí v tom dave, prvý pohľad a veľké poďakovanie patrilo jemu. Druhý pohľad našej mame, aby sme vedeli ako sme súťažili. Keďže sa usmievala vedeli sme, že výkony boli výborné. Po skončení sútaže sa nám podarilo ísť povzbudiť aj ďalších našich výborných športovcov. Do dnešného dňa medzi nami ostali kamarátstva a nádherné spomienky na toto veľkolepé podujatie. Sme presvedčené, že všetko to úsilie a drina stáli za to a tento šport sa stal našou životnou láskou. "

Vodné pólo, Karol Bačo ml. : ,, Iste, že si spomínam na zápas v nemeckom Hannoveri proti domácim hráčom, pretože aj vďaka tomuto zápasu sme sa dostali na OH v austrálskom Sydney v roku 2000. Asi sa to v najbližších rokoch máloktorému kolektívnemu športu v rámci Slovenska podarí a v podstate aj po OH v Sydney si myslím, že z tých klasických kolektívnych športov na letnej olympiáde, ak nerátame štvorkajak, tak sa tam žiadne tímy ani nedostali. Myslím, že všetci, ktorí sme tam v tom Hannoveri boli, si to pamätáme a ja osobne si ten duel pamätám veľmi dobre, pretože som bol v tej dobe jeden z najmladších hráčov a mne sa vtedy podarilo vstreliť aj mimoriadne dôležitý a viac-menej rozhodujúci gól domácim hráčom. Pamätám si na to, že to bolo v presilovej hre, po obstrelení a zahratí rohového hodu. Bolo to zaslúžené pre všetkých, ktorí sme sa v tom mužstve zišli, pretože som presvedčený o tom, že sme boli veľmi dobrá generácia hráčov, ktorí sa dokázali chytiť a presadiť aj v zahraničí a aj keď sa nám následne o štyri roky v kvalifikácii v brazílskom Riu nepodarilo dostať do gréckych Atén, podarilo sa nám dostať viackrát na ME a na MS. Bola to taká čerešnička na torte pre všetkých, ktorí sme tvorili súčasť generácie, ktorá v tých rokoch hrala za Slovensko. Aby som pravdu povedal, mal som vtedy len 22 rokov a možno som si to až tak neuvedomoval, ale s odstupom času si to stále viac a viac vážim. Bola to obrovská radosť, veľmi sme sa z toho tešili, ale myslím si, keď vidím ako je dnes mimoriadne náročné v kolektívnych športoch dostať sa na OH, tak čím som starší, tým si to neskutočne vážim. A uvedomujem si to stále viac, čo sme vlastne dosiahli a čo sa nám vlastne podarilo dosiahnuť samotným postupom na OH. Nechcem to povedať nahlas, bojím sa však, že na niekolko desaťročí sa nám to nepodarí, lebo tá situácia v slovenskom športe je taká aká je a za tých podmienok, aké na Slovensku sú a pokial budú také aké sú aj so samotnými bazénmi, výškou nájmou za bazény, samotnou profesionalizáciou športu, tak je to cesta zrejme zarúbaná na to, aby sme sa vedeli dostať na takéto vrcholové podujatie. Určite si na to pamätám, my sme mali aj to šťastie, že tým , že sme hrali dlhý turnaj, tak ako kolektív sme sa zúčastnili jednak otváracieho a jednak záverečného ceremoniálu. Predtým sme boli dva týždne v Perthe na veľmi ťažkom turnaji, takže spomienok je viac než dosť. Je pravda, že sme mohli obstáť aj lepšie ako sme obstáli a mohli sme získať aj nejaké body a mali sme na to. My sme v prvom zápase proti Španielsku prehrali len o jeden jediný gól 6:7 a to Španielsko bojovalo o postup do finále s Ruskom. My sme tú kvalitu mali, žial, v niektorých zápasoch ako proti Kazachstanu sme mohli čo to uhrať a mohli sme skončiť kľudne aj lepšie, ale dopadlo to nakoniec tak ako dopadlo a už len to, že sme sa na OH dostali, možno s odstupom času vnímať ako jeden obrovský úspech nášho vodného póla. Nielen ako vodného póla ale aj ako kolektívneho športu. Viem, že na tom turnaji sa mi relatívne strelecky darilo, možno chýbali tomu nejaké body, aby sme bodovali, pretože mužstvo sme na to mali. My sme okrem výbuchu s Ruskom 5:21 absolvovali všetko vyrovnané stretnutia. Som vďačný aj za to, že som mohol hrať so spoluhráčmi, s ktorými som hral že sme boli generácia aká sme boli a myslím si, že každý jeden z nás si to zaslúžil, aby tam bol. Náš vekový priemer bol nízky, dovolím si tvrdiť, že sme mohli byť najmladšie mužstvo na OH. Naše kariéry sa prakticky ešte len rozbiehali, skúseností veľa nebolo. Neskôr sme v kluboch v akých sme hrali vedeli ukázať, že tí hráči, ktorí to ťahali si vedeli zastať svoje miesta a nám sa podarilo hrávať v kluboch, ktoré hrali Ligu majstrov a ktoré boli na popredných priečkach v ligách ako bolo Španielsko, Francúzsko a ďalšie. A na čo spomínam najradšej ? Stretnutie s Bubkom, či Powellom, alebo sestrami Williamsovými. Už si fakt nepamätám koho každého máme na fotkách. Mne osobne sa na OH stala taká kuriózna vec a tá súvisí s tým, že ja som antitechnický talent. V tom čase boli foťáky také aké boli, to znamená, že tie filmy bolo treba vymieňať, starší si isto spomenú a presne na otváracom ceremoniáli, keď už som mal jeden film kompletne vyfotený s osobnosťami, tak pri tom, keď som si ho išiel vymeniť, tak som to nejak ,, popackal " a ten film sa mi osvetlil, čiže jedna celá séria 30-tich fotiek mi odišla. Ale príhod je fakt veľmi veľa. Najviac však rezonuje vo vás fakt, že sa postavíte na otváracom ceremoniáli a hráte na OH je niečo, čo vám už nikto nikdy nevezme a nie je veľa ľudí, ktorí si môžu povedať, že si zahrali na tomto krásnom vrcholnom šampionáte. Tým je povedané všetko a s odstupom času je to pre mňa niečo výnimočné a viac si to vážim. Ak vidíte ďalšie olympiády a jednotlivých športovcov, poviete si, áno bol som tam a niečoho takého som sa mohol zúčastniť."