Ivana Lange: ,, Na Slovensku sa o každý jeden talent musíme starať ako o vzácnu kvetinku"

Slovenská plavecká federácia (SPF) ohlásila pred pár dňami vznik projektu Národného tréningového olympijského centra SPF (NTOC), ktorý by mal hlavný stan v šamorínskom komplexe x-bionic®sphere. 

Ako jeho lídra oslovila jedného z najúspešnejších trénerov na svete Nemca Dirka Langeho, pôsobiaceho dlhodobo v Grazi, pričom skúsenosti je doň ochotná vložiť aj jeho manželka Ivana, bývalá slovenská reprezentantka pod menom Walterová, s ktorou sa pozhováral denník Šport a my vám ponúkame to najzaujímavejšie čo odznelo.

OTEC MAL OLYMPIJSKÝ LIMIT AKO PIN KÓD NA MOBILE

Prečo je takýto projekt dôležitý?

„Slovenskému plávaniu dáva jedinečnú príležitosť strategicky nastaviť správny smer. Výkony za posledných desať aj viac rokov nezodpovedali skutočnému talentu a potenciálu našich mladých plavcov. NTOC by ponúklo slovenskému plávaniu akýsi domov. Kombináciu vedy a medzinárodných odborných znalostí s možnosťou osobného akademického rastu.

Slovenské plávanie by dostalo možnosti, aké už roky využívajú plavecké veľmoci ako Austrália, JAR, Holandsko, Nemecko, Rakúsko a mnoho ďalších. Toto centrum bude signál pre mládež a rodičov, že pre úspech v športe netreba nevyhnutne odísť do zahraničia. Odpoveďou na rozšírenú obľúbenú rozprávku, že v zahraničí je všetko lepšie ako na Slovensku. Naopak, podľa vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že sú väčšinou oveľa horšie...

Trebárs v Grazi majú členovia vrcholového strediska k dispozícii len dve dráhy, žiadnu posilňovňu, žiadnu rehabilitáciu, žiadnu medicínsku ani finančnú podporu, a napriek tomu tam Dirk vychoval vicemajsterku sveta. V Juhoafrickej republike sa zasa plávalo v otvorenom bazéne pri mínusových teplotách a vychoval tam olympijského víťaza...“

V čom vidíte rezervy v slovenskom plávaní?

„Je to viacero faktorov. Jeden z nich je absencia dlhodobého systematického plánovania a národnej tréningovej koncepcie, vrátane napríklad absencie identifikácie talentov. V praxi je stále zaužívané naháňať kilometre, čím viac, tým lepšie. Veľký vzor je nám v tomto Maďarsko, no neuvedomujeme si, že to má neuveriteľne širokú základňu a len ten, kto ‚prežije’, je nakoniec úspešný.

Pri tejto metóde však vzniká obrovské množstvo ‚odpadu’, ktoré si Slovensko nemôže dovoliť. Taký princíp funguje aj na amerických univerzitách. Všetci plavci bez rozdielu sú nasadení na jeden program a len pár, ktorým to vyhovuje, to niekam dotiahne. Každý rok prichádzajú na univerzity stovky študentov, ale väčšina z nich upadne do zabudnutia.

Toto si na Slovensku nemôžeme dovoliť. O každý jeden talent sa musíme starať ako o vzácnu kvetinku. Včas rozoznať, či ide o šprintéra, strednotratiara a vytrvalca, pretože každý potrebuje iný program. Treba si veľmi vážiť každého trénera na Slovensku a uľahčovať im prácu tak, že im poskytneme najnovšie informácie o trénerských metódach a programoch. Aj na toto projekt NTOC myslí.“

Máte viacročnú skúsenosť z Juhoafrickej republiky, ktorá patrí medzi plavecké veľmoci. Ako jej taký projekt pomohol?

„Manžel bol hlavný kouč tamojšej reprezentácie. Vtedajší stav juhoafrického plávania bol porovnateľný so súčasnou situáciou na Slovensku. Na olympiáde v Aténach 2004 síce získali zlato v mužskej štafete 4x100 m voľný spôsob, no všetci plavci sa pripravovali mimo JAR.

Po založení dvoch národných tréningových centier v Pretórii a Kapskom Meste a manželovom profesionálnom vedení splnilo vyše dvadsať plavcov A-limit na OH 2008 v Pekingu, pričom tri štvrtiny z nich trénovalo v JAR. Tieto centrá sa stali základným kameňom neskorších úspechov Chada le Closa či Camerona van der Burgha. No nielen z pobytu v JAR som si odniesla cenné skúsenosti.

Napríklad v Nemecku manžel vypracoval štafetový projekt. V rámci neho sa vybrala zostava 8-10 pretekárov s najväčším potenciálom na úspech, ktorí trénovali spoločne s majstrom sveta Paulom Biedermanom a bojovali o zvyšné tri miesta v štafete, vďaka čomu sa neuveriteľne zvýšila kvalita výsledkov všetkých jej členov.“

Má táto myšlienka šancu na úspech v našich podmienkach?

„Je chyba domnievať sa, že len technická vybavenosť a perfektné tréningové prostredie zaručí úspech. Je to vôľa a odvaha urobiť zmenu. Podmienky na trénovanie v Šamoríne sú, iste, ideálne a porovnateľné so svetom, ale bez kvalitného konceptu a vôle trénerov spolupracovať, sa úspechu nedočkáme. Slovenské plávanie ešte nikdy nemalo takú šancu a ak aj Dirk podáva pomocnú ruku, treba ju prijať.“

Vy ste s plávaním precestovali svet. Kde sa vám najviac páčilo?

„Máte pravdu, celý svet. Od Austrálie cez Čínu, Rusko až po Havajské ostrovy alebo Las Vegas. Som za to veľmi vďačná, lebo čím viac človek vidí a poznáva na vlastné oči, tým je bohatší, aj keď nie každá krajina nám kultúrou a mentalitou musí vyhovovať. Nech som však bola kdekoľvek, vždy som bola šťastná pri návrate domov. Slovensko je mi najbližšie, hoci som sa narodila v Česku a s rodičmi sa rozprávam po česky. Na cestu na Slovensko využívam každú možnosť, ktorá sa mi naskytne.“

Pred pár dňami prešlo 20 rokov od OH v Sydney, kde Martina Moravcová získala dve striebra a kde ste za Slovensko aj vy štartovali. Ako si spomínate na svoje účinkovanie?

„Musím priznať, že moje spomienky na túto olympiádu už dosť vybledli, ale zostalo mi pár hlbokých emocionálnych zážitkov na celý život. Prvým sú moje kvalifikačné preteky na Sydney. Môj otec-tréner mal A-limit na 50 m kraul 25,93 ako PIN kód na telefón a tieto štyri čísla bol náš cieľ. Celú prípravu sme nasmerovali tak, aby som tento čas zaplávala v Prahe v mojom najobľúbenejšom bazéne.

Vtedy neboli také štartové bloky ako dnes a na štarte som sa šmykla. Bola som si taká istá, že mám na ten čas, že sme požiadali o individuálny pokus o rekord. Pamätám si ako dnes na pocit, keď som stála na bloku, vedela som, že sa to podarí. Limit som zaplávala na stotinu presne. Účasťou na olympiáde som si splnila sen. Priamo zo Sydney mi zostal v mysli Martinin úspech.

Spolu sme v podstate vyrastali, na nejednom sústredení a súťaži sa delili o izbu. Zo športovej stránky bola Martina pre mňa sťa mimozemšťan, ktorý napriek enormnej únave vždy šiel ďalej, za svojím cieľom. Keď som ju po finále stovky motýlik videla na pódiu prvý raz v živote plakať, vedela som, že to nie sú len slzy šťastia z medaily, ale za všetko, čo plávaniu za celý život obetovala. Veľmi ma vtedy dojalo vidieť ju na chvíľku ako dievčatko...

A na druhý deň ráno o šiestej po prebdenej noci to bola zasa Martina pripravená do boja o ďalšiu medailu na dvesto kraul.“

Koniec vašej kariéry sa prelína s vaším osobným rodinným životom...

„Môj prvý syn sa narodil jedenásť mesiacov po Sydney a druhý rok po ukončenej kvalifikácii do Atén 2004. Ani nie rok po narodení prvého syna som si zaplávala osobný rekord, aj som sa kvalifikovala na ME, kde som postúpila do semifinále, ba aj na MS. Môj problém nebol dostať sa zas do fyzickej formy, práve naopak, bola som silnejšia a rýchlejšia ako kedykoľvek predtým, no veľmi ťažko som znášala odlúčenie od syna.

Pamätám si, ako som sa na ME vo zvolávacej miestnosti tesne pred semifinále rozplakala, lebo som mala pocit, že by som práve v tej chvíli mala byť so synom a nie na pretekoch. To bol podľa mňa aj dôvod, prečo som sa na aténske OH 2004 už nekvalifikovala. Druhé tehotenstvo ukončilo moju plaveckú kariéru. Bez športu však nedokážem byť. Po narodení druhého syna som absolvovala nejeden polmaratón a našla záľubu aj v iných športoch ako napríklad crossfit.

Šport je pre celú našu rodinu nesmierne dôležitý aj v období pandémie, vďaka nemu si dokážeme udržať zdravé telo aj myseľ. Je nesmierne dôležité v súčasnej situácii nájsť spôsob, ako udržať deti pri športe. Nesmieme deťom, ktoré celý deň sedia v rúškach, šport zakázať a poslať ich domov za hracie konzoly či do nákupných centier.

Šport z nich vychováva zodpovedných a disciplinovaných ľudí. Sme zodpovední za mladú generáciu a treba nájsť riešenie, ako umožniť deťom naďalej športovať, bez ohrozenia ich zdravia.“

Manžel vás aj trénoval počas vašej kariéry. Ako by znelo jeho hodnotenie vás ako plavkyne?

„Dodnes tvrdí, že som mala na medaily z veľkých súťaží. Že vraj by stačilo, keby som ho aspoň raz počúvla a nerobila si, čo sama uznám za vhodné... Ivana, hovorí o mne, bola ‚zajatkyňa dvoch svetov’, ktorá v príprave pendlovala medzi Nemeckom, kde trénovala so šprintérmi svetového formátu ako Mark Foster, Therese Alshammerová alebo Sandra Völkerová, a Banskou Bystricou, kde plávala v Dukle.

Na jednej strane som vraj bola súčasť vysoko špecializovaného západného tréningového konceptu a na druhej výsledok vynikajúcej práce jej otca. Podľa Dirka by som vzhľadom na môj talent bola určite schopná dosiahnuť viac, než som nakoniec dosiahla.“

A čo hovorí Ivana Lange o plavkyni Ivane Walterovej?

„Som presvedčená, že sa mi nepodarilo naplno vyčerpať svoj potenciál. S mojimi dnešnými vedomosťami napríklad o výžive, regenerácii alebo silovej príprave, by som mala väčšiu šancu dostať sa ďalej. Ja som viac ako radosť z víťazstva cítila smútok, že som zdolala moje súperky. Manžel vraví, že som nemala zabijácky inštinkt, ale možno vďaka tomu mám dnes o to viac kamarátok... Pochválila by som sa za to, že som v mojich 20 rokoch našla odvahu odísť do úplne cudzieho sveta s cieľom naučiť sa niečo nové.“

Venovali ste sa po kariére okrem plaveckých povinností aj iným aktivitám?

„Samozrejme, že po jej skončení sa mi zažiadalo vymeniť život v teplákoch za život v lodičkách. Keď som to povedala manželovi, len sa zasmial, nech vraj skúsim nájsť v Hamburgu inú prácu... Do troch dní som nastúpila v butiku jednej svetovej módnej značky, dodnes nechápe, ako sa mi to podarilo. Bolo to vďaka jazykovým znalostiam, hlavne preto, že som ovládala ruštinu. Po pár týždňoch som však zistila, že to nie je môj svet...

Po zlých skúsenostiach s istým výrobkom, zákazníkmi nestále reklamovaným, som jednému starému pánovi, ktorý ho chcel kúpiť manželke ako darček po návrate z nemocnice, poradila, nech si to určite ešte rozmyslí, a – dostala som za to výpoveď. Vtedy som zistila, že sa chcem pohybovať vo svete, ktorý mi je blízky a funguje na princípe fair play, a tak som sa vrátila navždy k športu. V Južnej Afrike som založila a úspešne viedla vlastnú plaveckú školu.

V Nemecku som pracovala pre marketingovú firmu pri nemeckom zväze, podieľala som sa na projekte ME v Berlíne, organizovaní Svetových pohárov a majstrovstiev Nemecka, v Rakúsku sa popri asistencii pri bazéne starám o celkovú organizáciu sústredení, súťaží a spoluprácu s federáciami našich zahraničných plavcov.“

Nikdy vás nelákalo klasické trénovanie?

„Čisto trénerská cesta nie je pre mňa. Ja viem naučiť deti plávať, bez jedinej slzy, na to som pyšná, ale nemám dar, ako trebárs môj manžel alebo otec, čo sa v škole nenaučíte, že presne viete, aký druh tréningu komu sadne.“

Žijete roky v Grazi, vrátite sa a usadíte niekedy na Slovensku?

„Som otvorená každej novej výzve.“

Zdroj: Roman Ríša / denník Šport